Obetovateľní

Publikované: 21. decembra 2018, 20:14
Zdroj: Kocsis Gábor. Használd fel.
Preklad:Ing.Imrich Galgóczi

Teraz sa zmienim niekoľkými slovami o tých, ktorí sa neodvážia zdvihnúť svoje slovo pre seba. O tých, ktorí sa stali obeťami našich blížnych, a toto bremeno môžu nosiť počas celého svojho života. O tých, ktorí sa stali súčasťou nehodného príbehu, nič preto neurobili – a nič nevedeli proti tomu urobiť. O tých, ktorí sa živý dostali do stredu obetného stola. O ponížených ženách, ktoré neochránila sociálna morálka ani dobrý ľudský cit. O zdanlivo tvrdých mužoch, ktorí znútra sú rozbití na kusy. O zanedbávaných deťoch,  ktoré vyrastali v tieni svojich duševne zdeformovaných rodičov. O nevinných zvieratách, ktorých jediným hriechom je, že sa dostali do blízkosti človeka znetvoreným myslením. O životoch, ktoré niektorí – z krutosti alebo nepozornosti – kvalifikovali obetovateľným.
Je ich veľa. Neexistujú o nich žiadne štatistiky, pretože ich príbehy sa dejú väčšinou v zákulisí. Lživé úsmevy a strachom nasiaknuté „všetko okej“ frázami sa snažia skryť pre zvedavými očami všetko to, či sa nesluší uvidieť v tejto spoločnosti.

Ale darmo sa správame tak, ako keby neexistovali, darmo odvraciame naše hlavy a stali sa čoraz ľahostajnejší k neľudskosti, oni sú tu. Sú tu nevinné deti, stratení dospelí, mučené zvieratá , ľudia chystajúci sa vzdať svoj boj, a ledva vieš prejsť tak cez ulicu, aby si sa nestretol s jedným z dotknutých. Len ich väčšinou nespoznáš. Pretože masívna maska vytesaná zo strachu, kultúrnej podmienenosti a snahe na zhodu, všetko zakryje.

Rozhadzovanie rúk so zakrytými očami

Vieš, však, že o čom hovorím? Možno si medzi nimi aj Ty. Možno aj Ty si zahanbený, ako iní, ale nemal by si. Či už si obeťou fyzického zneužívania, alebo trpíš dôsledkom ešte častejšej verbálnej abúzie, na niečo určite nemáš opodstatnenie: na hanbu. Môžeš zúriť, môžeš byť zúfalý, môžeš cítiť bezvýhľadnosti tvojej situácie, ale zneužívanie vždy – bez výnimky, je hanbou zneužívateľa.
Ale ešte pred tým, ako by sme známych okolo seba rozdelili na dobrých a zlých, ako deti počas hry pri dobýjaní virtuálneho hradu, oplatí sa chvíľočku porozmýšľať nad niečím: hocikto z nás sa môže stať ubližovateľom, a s dobrou šancou, v menšej alebo väčšej miere, už každý z nás bol v takejto úlohe.
To nie je oslobodenie (ani ja, ani nikto iný nemá takú právomoc, aby hocikoho odsúdil alebo oslobodil na morálnom základe). To je konštatovanie faktov. Ktokoľvek sa môže ľahko stať ubližovateľom alebo obeťou – lebo ako múdre porekadlo hovorí:
„Nikdy nezabúdaj, že občas si holubom Ty, občas socha.“

Ale nie často sa zdajú tieto veci veľké. Obyčajne sa ich snažíme minimalizovať slovom „len“.

„Je to len dieťa, a nerozumie tomu, že sa neustále snažíme s manželkou/manželom vzájomne zlikvidovať. Pre dieťa je všetko dokonalé, pretože sa to nedeje pred ním!“
„Veď je to len zviera, prečo by bol problém, ak ho kopnem bokom, keď je pod nohami?“
„Ja som už len taký, surovo prikazujem zamestnancom, keď mi niečo nevyhovuje.
Keď počuješ niečo také, to nie je nič iné, ako ideologizácia ublíženia. Ako keby hocičo oprávnilo niekoho na to, aby bol bezcitný sviniar. Ako keby duševné a telesné násilie bolo nevyhnutnou súčasťou kultúrnej spoločnosti. Samozrejme je možné sa pokúsiť o bagatelizovanie takýchto prípadov, ale je to možné len preto, že obete nemajú žiadne následné sledovanie.

Nikto presne nevie, do akej miery sa naruší duševné zdravie batoľaťa, ktoré každodenne počúva hádku svojich rodičov, a koľko z nich bude v dospelosti trpieť (alebo spôsobí utrpenie niekomu inému). Len málo ľudí sa zamyslí nad tým, že jeden sexista, alebo akýkoľvek iný ponižujúci vtip, do akej miery je schopný presiaknuť do spôsobu myslenia cielenej bytosti. A ani tých nie je príliš veľa, ktorí nie v rodine, nie na pracovisku, alebo z pozície spoločenského postavenia, sa snažia vynútiť pre seba uznanie, ale len čiste svojou povahou.
Každý z nás by sa chcel nejakým spôsobom uplatniť. Jednoducho sa dobre cítiť, alebo ak to nejde, tak aspoň menej na prd. V podstate, ani nie je problém s touto našou snahou, len často zabúdame na prídavné straty.

Klameme sebe (aj iným), že ani nie je nanič tomu druhému človeku z toho, ako sním práve zaobchádzam. Upokojujeme vlastnú dušu, že to nebude mať žiadne vážne následky. Veď je to len nevinná poznámka. Alebo nevinná facka. Alebo taká (osobná)vojna, ktorá na neho nemá vplyv.

A vieš, čo je v tom naozaj zvláštne? Skutočnosť, že aj to vidieť v očiach niekoho, keď nie je vyspatý, a predsa, masy ľudí dokážu uveriť, že vlastné vnútorné boje, duševné utrpenie, vedomé alebo nevedomé pokusy duševne ochromiť iných, sa dajú zakryť niekoľkými hlúpymi banalitami.
Nie, tvoje dieťa nie je hlúpe, len preto, že neprežil toľko, koľko Ty. Okamžite pocíti, keď niečo nie je v poriadku medzi partnerom/partnerkou a tebou. A nadarmo sa hádaš bez prítomnosti dieťaťa, od toho ešte presne pocíti napätie. Ako aj to, že problém máš nie s iným, ale so sebou, a hnusí sa Ti pozrieť do zrkadla. Alebo to, že k vôli nemu si sa zriekol svojej blaženosti namiesto toho, aby ste spolu pohľadali šťastie. A nie len že to pocíti, neskôr bude trpieť jej dôsledkom.

Možno, že ešte nie teraz. Je možné nejaký čas fúkať hovno dezodorom, aby každý uveril: dieťa napriek podmienkam, vie byť šťastné. Je pravda, že ju vychovávajú duševne deformovaní. Alebo ledva vidí svojich rodičov. Alebo sa stane odkazovou stenou agresívnych odkazov členov rodiny. Ale od toho je ešte v úplnom poriadku. On bude určite šťastnejší, ako jej rodičia. Je to logické, pravda?

A tá žena, alebo ten muž, ktorá/ý so svojím párom už dlhý čas chceli prežiť kvalitné spoločné chvíle, aj on (dieťa) môže ešte trošku počkať, aby sa stal aspoň zopár minút dôležitým, ako peniaze, kamaráti, ktorí vždy žiadajú o láskavosť, alebo blikajúci televízny prijímače v strede obývacej izby. Kto miluje, môže ešte čakať, že. Stane sa aj on obetovateľným.
Rovnako ako aj ostatní nič netušiaci ľudia (a iné živé bytosti), ktorých utrpenie je stelesnením vedľajšieho produktu z pohodlia iných.

Never úsmevu

Všetko sa odohráva tu, pred tvojimi očami. V tvojej ulici, medzi stenami tichého domu. Na priateľských stretnutiach za trápnymi úsmevmi. Na tvojom pracovisku, vo zvyknutých a už takmer pravidelných a očakávaných uštipačných pripomienkach. Tu sa odohráva všetko, a predsa si to nevšimneme. Alebo len vtedy, keď je už obrovský problém. Keď dieťa sa už nedá ovládať, alebo siahne na vlastný život. Keď vzťah zhnil, ako opustený čln v koryte rieky. Keď žabí zadok je už príliš vysoko oproti sebaúcte obete z posmechu.
Sme nepozorný. Nevenujeme pozornosť tým, ktorých našimi činmi posielame na stôl obetí. Nevšímame seba, keď dobrovoľne vstupujeme na obetný stôl. Nevšímame znaky. Nevenujeme pozornosť našim ľudským hodnotám.
Chod myšlienok sa tu nekončí. Pokračovanie píšeme my: Ty, aj ja. Vtedy, keď sa najbližšie budeme rozhodovať o vzájomnej obetovateľnosti.

Pridaj komentár