Evolučné kódovanie, staroveký regeneračný systém III.

Publikované:25. decembra 2018, 19:51
Zdroj:Sáfrán M: A paleón túl. Sáfrán Mihály, ISBN 978-963-12-0814-6; Budapest, 2014
Preklad:Ing.Imrich Galgóczi

O čom knihy biológie nepíšu.

V skutočnosti k pochopeniu fungovania života sa priblížime vtedy, keď všetky štruktúry a funkcie, všetky úrovne – od elektrónov až nad úroveň molekúl… sa roztavia do jedného celku. Dovtedy však naše rozpoznania medzi štruktúrou a funkciou, klasickou chemickou reakciou a kvantovou mechanikou alebo sub – a supramolekulou, budú ukazovať len obmedzenú povahu našich metód a nášho vnímania.
( Szent-György Albert, Az élő állapot (1960; Introduction to a Submolekular Biology)

(Moje skúsenosti s low carb a procesom adaptácie organizmu pri športovom výkone, môžete čítať na konci tohoto článku).

Kto už videl leva odskočiť do reštaurácie rýchleho občerstvenia (fastfood) aby sa najedol? Kto už videl žraloka napchávať sa čokoládou, lebo potreboval energiu na lov? V danom prostredí dostupné zdroje potravín zrejme určujú hranice, ale ak môžu, tak veľmi obozretne si vyberajú to, čo zjedia, čo je pre nich dobré z hľadiska optimálnych životných funkcií. Počas viac miliónov rokov evolúcie, živý svet zdokonaľoval svoje súčiastky, a tieto dobre fungujúce zásady, súčasná komplexná veda pokrstená pojmom – bionika alebo biomimkra – , sa snaží presadiť do inžinierskej praxe.
Ak si zlomíme kosť, tak skôr či neskôr zrastie. Ak si porežeme prst, maličká rana sa taktiež zahojí. Ale aká je situácia, keď stratíme napr. celú ruku? U ľudí, žiaľ znova nevyrastie, ako napríklad u jednoduchších životných formách, podobne aj u mladších jedincov lepšie funguje obnova ako u starších. U detí človeka posledné články prstov sa ešte vedia úplne regenerovať, ale u dospelých sa táto schopnosť stratí. Kľúčom je v schopnosti buniek dediferencovať, t.j. že či jedna špecializovaná bunka je schopná sa vrátiť a pretransformovať sa späť do skoršej nešpecializovanej podoby, z ktorej sa vyvinie taká bunka, na ktorú je dopyt, ktorá je potrebná na obnovu. Veda aj to odhalila, že riadiacou súčasťou tohto regeneračného procesu, je špeciálny slaboprúdový okruh, ktorý prebieha v polovodičoch vo vytvorenom špeciálnom priestorovom usporiadaní bielkovín a vody. Na to už v roku 1941 upozornil Szent-Györgyi Albert, laureát Nobelovej ceny,- samozrejme vtedy mu neverili. Zvieratá na svoju regeneráciu používajú jednosmerný prúd – na ich tele našli negatívne (končatiny) a pozitívne (centrálne časti) póly, ktoré neskôr našli aj u ľudí. Tieto otázky vzbudili záujem Roberta O. Beckera, ortopéda (1960), vďaka ktorému môže ďakovať mnoho zaujímavých pozorovaní( medzi inými aj to, že naše kosti a mozog fungujú ako polovodiče), ktoré zhrnul v knihe s názvom The body electronic. Becker bol pravdepodobne prvým odporcom elektronickej revolúcie, lebo na vlastné oči videl, ako sa dajú ovplyvňovať živé tvory (aj človeka) umelými elektromagnetickými vlnami. K nemu pripisujú aj tzv. duálny nervový systém (perinureal system), ktorý je zodpovedný za regeneráciu a rast organizmu, za vnímanie magnetizmu Zeme a orientáciu.

Prečo spomínam tieto veci? Jednak preto, lebo základné funkcie buniek, ešte aj v súčasnosti, učebnice uvádzajú ako nejakú rozprávku, kde v bunkách sa voda prelieva z jedného miesta do druhého, ako v nejakej polievke, a že jednotlivé orgány nášho organizmu fungujú samostatne. V ďalšom sa budem snažiť poukázať na tieto „pomýlené“ predstavy o fungovaní ľudského organizmu už aj preto, lebo bez pochopenia skutočnej funkcie tohto báječného a dokonalého komplexu, ktoré ľudské telo predstavuje, len veľmi ťažko- alebo vôbec nie-, budeme vedieť pochopiť funkcie a reakcie ľudského tela, etiológiu chorôb, či pre zdravý rozum ťažko pochopiteľné fyzické výkony ľudského organizmu, ktorého sme denno-denne svedkami.

Pokrokoví, kvantovo-mechanickí vedci XX. storočia právom predpokladali, že jedinečné chemické vlastnosti vody, príroda využíva oveľa rozumnejšie, a podľa nich, voda v bunke zaujíma usporiadanú štruktúrovanú formu okolo bielkovín a spojivových vlákien, a že táto sieť buniek a vláknin vôbec nie sú od seba nezávislé, ale za zlomok sekundy registrujú a reagujú aj na vzdialenejšie zmeny prostredia v tele. Súhrnne povedané, DNA, jadro buniek, skelety buniek, membrány buniek, bielkoviny prechádzajúce cez membrány buniek, spojivové tkanivá obklopujúce celý náš organizmus, a k ním prislúchajúca usporiadaná voda, spolu vytvárajú jednu súvisiacu, ucelenú živú sieť – „živý mátrix“.

„Veda je fyzika, všetko ostatné je len filatelistika.“
( Ernest Rutherford – chemik a fyzik, laureát Nobelovej ceny)

„Živý mátrix“ je dynamická štruktúra v meta-stabilnom stave, ktorá je v stave stability len zjavne, t.j. ľahko sa dajú v nej vyvolať zmeny. Preto je veľmi citlivá na signály z vonkajšieho prostredia ako aj na signály z rôznych útrob organizmu. Ak potiahneme v jednom mieste napnutú sieťovinu, bude to mať vplyv aj na ostatné časti. Takto vypadá veľmi stručný popis aj živého systému.

V živom organizme, spojením bielkovín a vody, sa vytvorí gélovitá, usporiadaná kryštalická látka, ktorá spĺňa funkciu biologického polovodiča.
Kryštalická štruktúra sa nevytvorí len tak náhodou, ale je jedným najdôležitejším základným predpokladom funkcie živého stavu. Pre hlbšie poznatky v tejto téme, doporučujem prečítať práce vedcov: Szent-György Albert, Gilbert Ling, HerbertFröhlich, Robert O. Becker, Donald Ingber, Gerald Pollack, Donald S. Coffey, Mae Wan Ho, Jack Kruse a mnohých iných, alebo knihy so súhrnom ich prác, napr. Energy medicine: The scientific basisod JamesL. Oschmanna, alebo Energy medicine and human performance.
Podľa týchto vedcov, živý mátrix funguje pričinením nepatrných častíc alebo informačných jednotiek vlnovitého charakteru : elektróny, polovodičové diery, fotóny, fonóny, excitóny, protóny, solitóny, polaróny, komformóny.
Ak sa podarí udržať meta-stabilný stav, potom vyhliadka na dlhý život nie je opciou, ale priamym dôsledkom.

Epigenetika
„Jedna z najzákladnejších vecí, ktorá sa musí zmeniť v medicíne je hľadisko, že gény predstavujú riešenie na každú chorobu“ (Lynne McTaggart- am. spisovateľ, žurnalista)
V medicíne je rozšírený tzv. genetický determinizmus, pričom okrem zdedených génov, minimálne aspoň v takej miere ovplyvňuje život jedinca aj vplyv prostredia. Do tejto kategórie patrí medzi inými aj stravovanie, pohyb, stres, stav hydratácie buniek, spánok, cirkadiánny rytmus a elektrosmog. Čiže vôbec nie je jedno, že aký život žijeme, v akom prostredí sa zdržiavame, akými technológiami sme obklopený a pod. Je zvykom hovoriť, že každý človek je iný, ale nie je to funkciou len DNA, ale aj podmienok prostredia, ba aj prostredia našich starých rodičov. Tieto spolu dávajú náš epigenom, ktorý aj chemicky sa dá preukázať, a to v metilačnej vzorke DNA (molekulová časť, pozostávajúca z jedného uhlíka a dvoch vodíkov), a v modifikácii bielkovín hystónu, určujúca priestorovú usporiadanosť DNA. Hoci tieto vplyvy neovplyvňujú poradie nukleinových kyselín, predsa sú schopné ovplyvniť prejavovanie sa bielkovín, pozmeniť funkciu génov. Aj špecifickosť kmeňových buniek je epigenetický proces, kedy sa prejavujú sa funkcie takých bielkovín(expresia buniek), ktoré sú potrebné pre danú funkciu. Okrem stravovania, aj šport je dôležitým faktorom životného štýlu, je to stres pre organizmus, ktorý ak ju dávkujeme postupne, vyvoláva pozitívne prispôsobenie sa organizmu ( o vplyve znížiť zápal organizmu sa tento krát nemienim zaoberať, lebo je to také prirodzené, ako keď slnko vychádza na východe a zapadá na západnom horizonte).

Preto je dôležité (alebo vôbec nie je jedno), akým vplyvom vystavujeme náš organizmus, naše bunky. Od toho totiž závisí, že ako budú fungovať. Z pohľadu epigenetiky, zásada“ všetko sa dá s mierou“, nie je výhrou, nanajvýš problémy sa prejavia trošku neskôr. Tu platí skôr zásada, všetko alebo nič.

Načo je dobrý ATP?
Už som spomínal prípad Gilbert Linga v predošlých častiach.
„Ale ak ATP je schopný uspokojiť náhly vysoko energetický dopyt jednej každodennej funkcie, prečo nie je schopný uspokojiť tú skromnú, ale kontinuálnu požiadavku, ktorú samotná bunka pre svoj život vyžaduje na zachovanie metastabilného stavu? Či nie je reč o tom, že pre výrobu energie existujú dva, od seba nezávislé systémy, obidva využívajú O2 , ako konečný elektronakceptor; jeden sa nachádza v mitochondrii, a je zodpovedný za tvorbu ATP, kým druhý sa nachádza v základnej štruktúre bunky, ktorý treba udržať v osobitnom stave?“ (Szent-György Albert – Az élő állapot (Element života)).

Gilbert Ling vyvrátil a dokázal neopodstatnenosť súčasne platnej teórie Peter Mitchela o priebehu premeny energie v bunkách – o chemickej osmóze a membránovej pumpe, dôsledkom čoho vysvitlo, že biochemická a lekárska vedecká výučba stojí na špatných základoch, lebo ako sa zdá, v skutočnosti nevedia, ako funguje jedna bunka.

Nárok bioenergetických reakcií nezabezpečuje vysoko energetická fosfátová väzba (ATP)- ako to učia na univerzitách – ale akumulovaná energia usporiadanej štruktúry vody. Mitchel nevie termodynamicky vysvetliť udržanie membránového potenciálu v stave pokoja. (Len pre technicky nezaložených uvádzam, že ak niečo sa termodynamicky nedá dokázať, to znamená, že teória, tvrdenie, predpoklad atď. je nesprávny. Aj na termodynamickej rovnováhe sú založené, napr. motory automobilov, motory lietadiel, chladničky, komíny a pod. ) Odbúraním ATP – ako to vysvetľuje Mitchelova teória – , sa to nedá zabezpečiť, podľa prepočtov Linga, by to vyžadovalo aj v optimálnom prípade 15-30 krát viac energie. Napriek tomu, Mitchel za túto teóriu v roku 1978 dostal Nobelovu cenu, a Ling sa stal nežiaducim vedcom. Od tej doby sa datuje rozdelenie modernej biológie. Teóriu Linga odvtedy viacerí chceli vyvrátiť, tie Ling všetky vyvrátil, takže neuspeli, lebo pravda je na strane Linga, ktorá sa nedá vyvrátiť.
V teórii Linga, najmenším elementom života nie je bunka, ale dvojaký stav systému voda-bielkovina, tzv. nano-protoplazmová jednotka (NPU – nano protoplasm unnit). 69 oldal

Štvrtá fáza vody
Vodu zrejme už každý videl v tekutom, plynnom (para)a pevnom stave (ľad). Tieto tri skupenstvá figurujú vo všetkých učebniciach, ale existuje aj jedno štvrté skupenstvo, medzi pevným a tekutým stavom, ktorý z fyzicko-chemického pohľadu sa nedá zaradiť ani do jednej zo spomínaných kategórií. Štvrtú tzv. štrukturálnu fázu Gerald Pollack a jeho kolegovia už roky intenzívne bádajú, vydali už viac štúdií a kníh v tejto téme.
Štruktúra vody v našom tele- a v iných živých organizmoch- je iná, než akú vylejeme do pohára. Každú našu bielkovinu, DNA a iné zložky bunky, kvôli polárnym hydrofilným vlastnostiam ( vo vnútri bunky rozloženie elektrických nábojov nie je rovnomerný, preto bude mať negatívne a pozitívne časti ), objíma taktiež polárna voda, a to v pravidelne usporiadanej forme – viď obr. Molekuly vody vytvárajú pravidelnú šesťuholníkovú mriežku, ktoré sú navzájom mierne posunuté, dôsledkom čoho vznikne priliehavé, tesné zoskupenie, dôsledkom čoho sa pozmení aj priestorová štruktúra (Brownov pohyb bude minimálny) na helixové zoskupenie, preto pre danú voda už nebude platiť vzorec H2O, ale H3O2. Táto zóna vrstvy vytlačí všetok soľ, roztoky, preto sa nazýva EZ vrstvou (exclusion zone), ktorá je negatívne nabitá. Okolo negatívne nabitej zóny sa tesne zhromažďujú protóny, aby sa náboje vyrovnali. Takto vzniknutá voda sa bude chovať ako nabitá baterka – neskôr budeme vidieť, že to zohráva veľmi dôležitú úlohu.

Vďaka mriežkovej štrukturálnej forme, vedia pohltiť slnečnú energiu UV zóny, čo umožňuje udržať stav rozdelenia nábojov a doplňuje palivom/energiou rad biologických reakcií. Najlepšie pohlcuje 270 nm-vé vlny ( absorpčné maximum látky), ktorá vlastnosť v prípade vody – jednoduchej kvapaliny ako ju poznáme, sa nevyskytuje. Hrúbku EZ vrstvy vie zväčšiť viac druhov elektromagnetických žiarení, počnúc infračervenou až po niektoré UV vlny. Podľa Pollacka, ideálna je červená zóna okolo 3 μm. Nie je náhodou, že aj slnečné lúče obsahujú túto zónu, preto sa cítime na Slnku tak dobre. Takže, slnečné lúče okrem toho, že otepľujú povrch Zeme, umožňujú v nás vytvárať aj štruktúrovanú vodu. Štruktúrovaná voda nám pomáha vysvetliť rad prírodných javov, napr. štruktúru oblakov, zmenšenie trenia ľadu počas korčuľovania sa, alebo že prečo nevytečie voda z aspiku či želatíny. Bez elektrického usporiadania vody – kde sa energia akumuluje- by srdce nevedelo vyprodukovať potrebnú veľkú energiu, ktorá je schopná červené krvinky pretlačiť cez kapiláry ciev.

(Starší ľudia majú väčšie rozmery červených krviniek, preto by mali venovať väčšiu pozornosť na vytvorenie usporiadanosti.) V skutočnosti teda, vďaka dynamickej štruktúre vody, voda je transformačným elementom medzi prírodou a potrebami živých organizmov. Voda, v blízkosti iných látok, disponuje extra vlastnosťami, a ako vieme, naše telo obsahuje 70% vody, a obrovská množina bielkovín, DNA ponúka obrovský počet možností, a povrchov na spojenie. Bez týchto vecí, nemôžeme pochopiť, že ako funguje v skutočnosti jedna bunka. Podľa klasických biochemických učebníc, v blízkosti polárnych vrstiev, voda sa zoraďuje v 2-3 molekulových vrstvách, pričom v skutočnosti môže mať hrúbku aj viac miliónov molekúl. Ak špatne funguje nejaký náš orgán, v tom prípade štruktúrovaná voda, ktorá ju obklopuje, sa vytvorí len z časti, čím je narušená dodávka energie. Zastaraným názorom je, že ak je problém, tak jedna bielkovina nefunguje, v skutočnosti však, porucha je v komplexe bielkovina-voda. Gilberet Ling to už dávno vedel, napriek tomu, nie tento pohľad sa stal rozšíreným. Ešte jedna maličkosť: ak sa na bunky pozeráme nie z pohľadu hmotnosti ale ich počtu, potom naše telo je 98-99% voda, čo už tak „kričí“, že voda môže zohrávať podstatne dôležitejšiu úlohu v našom tele, ako to doteraz písali.

Spojivové tkanivá kolagénového typu v 50-60%-tách tvorí bielkovina, s vodou vytvára jeden špeciálny mátrix, čo umožňuje protónom a neutrónom fungovať ako polovodiče, čím prispievajú ku komunikácii medzi bunkami. Pri tvorbe energie, ATP predstavuje len jeden stupeň, ktorý je potrebný k tomu, aby priestorové usporiadanie bielkovín vytvoril tak, aby mohlo nastať špeciálne spojenie s vodou. V organických zlúčeninách, karboxilové (-COOH) a aminové (-NH2) skupiny, vedeli vytvoriť hydrogénovú väzbu, čím sa vytvorí štruktúrovaný vodný obal okolo nich, a môžu vzniknúť nanotrubice a EZ vrstva vody. Táto jedinečná štruktúra umožňuje vytvorenie komplexu voda- bielkovina, aby fungovala ako polovodič. Na základe kvantovej biológie, tekutá kryštalická, koherentná štruktúra vody, umožňuje fungovanie života.

Kosti ako polovodiče
Spomínaný Robert O. Becker ešte v roku 1960 poukázal na to, že naše kosti fungujú ako polovodiče, ktorý využíva piezoelektrický jav a slabý jednosmerný prúd. (V určitých kryštalických látkach vplyvom mechanického tlaku, vieme generovať prúd, takto funguje informačný prúd medzi našimi kosťami a spojivovými tkanivami.) V kostiach, pól typu N, stelesňuje kolagén mátrix, pól typu P, kryštály kalcium-hydroxyl-apatitu, medzi nimi sú dva ióny medi, slúžiace na spojenie spomínaných polovodičov ( okrem toho spĺňajú funkciu lepšej vodivosti). Osteoporóza je vlastne chýbajúca časť medi v polovodičových uzloch PN. Meď zohráva dôležitú úlohu pri polovodičových vlastnostiach kostí, ktorú v tomto stave udržiava vonkajšie magnetické pole. Kosti pre vlastnú obnovu, používa piezoelektrický jav, a oproti iných tkanív, neregenerujú sa, ale neustále sa odbúrava (osteoclast) a znovu buduje (osteoblast), preto je pre náš organizmus potrebný neustály mechanický stres – alebo aspoň gravitácia. Preto majú priaznivý účinok (činkárske) silové tréningy alebo dlhšie prechádzky v prírode. Silové tréningy sú však efektívne len v prípade, ak nemáme leptínovú rezistenciu, lebo v tom prípade špatne fungujú bielkoviny (osteocalcín) prepravujúce vápnik, preto budovanie kostí stráca na efektivite.

Ako som spomínal, kosti využívajú piezoelektrický jav ( vieme ovplyvniť pravidelnými mechanickými stresmi a gravitáciou). Druhý systém využíva jednosmerný prúd pod mielínovou trubicou, ktorý indukuje Schumanova rezonancia, preto znamenajú veľký problém umelé elektromagnetické priestory, lebo zhoršujú detekciu – zachytávanie prirodzeného magnetizmu.
Aj špatnou stravou môžeme zhoršiť zdravie našich kostí. Dielektrickými blokátormi nazývame tie látky, ktoré disponujú vysokou dielektrickou konštantou (relatívnou permitivitou – látková konštanta), a ktoré zhoršujú funkciu našich polovodičov. Sem patria napr. fluorid, nenasýtené mastné kyseliny, predovšetkým rastlinné a transtuky. Jódom môžeme zlepšiť dielektrické blokovanie fluóru, preto je dôležitý pravidelný konzum morských živočíchov (alebo vedomá suplementácia jódu).

Skutočný dôvod osteoporózy spočíva v zmene elektromagnetické pola v ktorom sa zdržiavame, lebo strácame elektróny voči prostrediu. Polovodičové uzly PN pomaly strácajú ióny medi, dôsledkom čoho sa kryštál apatitu s obsahom vápnika oddelí, preto si myslia dnes mylne, že vápnik treba doplniť. Riešenie by bolo obnova prirodzeného magnetického pola. Pulzujúce umelé elektromagnetické polia blokujú detekciu elektromagnetizmu Zeme, preto je z nás takmer každý postihnutí osteoporózou.

Biochémia ketónu
Teraz sa pozrime, čo sa deje v nás počas športovania. Z vlastných alebo konzumovaných mastných kyselín, vplyvom hormónu glukagon, ketóny sú vytvárané v pečeni, z AcKoA – ako finálneho produktu β-oxidácie mastných kyselín, obyčajne vplyvom dlhodobého pôstu alebo diéty s nízkym príjmom sacharidov (nízka hladina inzulínu). Premena AcKoA  acetil – KoA je rovnovážny proces, ktorý naberie orientáciu tvorby ketónov len pri vysokej hladine AcKoA (vysoká hladina voľných mastných kyselín). Potom, ako ketóny, za pomoci bielkovinového transportéra MCT1, sa dostanú do buniek, a v nej do mitochondriálneho mátrixu, β-hydroxi-butirát sa premení najprv na acetoacitát (počas tvorby NADH), a zase späť na AcKoA.
Na prvý pohľad sa zdá, že pečeň sa chová ako ozajstný altruista, ale pravdou je, že sa chce zbaviť len nadbytočnej energie podobne, ako to robí po doplnení glykogénu, kedy nadbytok energie uskladňuje do tuku. Naše telo využíva hlavne dva druhy ketónov, acetoacetát a beta-hydroxybutyrát ( tiež ako β-hydroxybutyrát alebo kyselina β -hydroxymáselná ). Treťou zložkou je acetón, ktorý za normálnych podmienok sa neakumuluje v tele, ale je vydychovaný spolu s oxidom uhličitým (nenormálny stavom je ketoacidóza, kedy cítiť ecetónový dych chorého v stave cukrovky) . Väčšina aktívnych tkanív (svaly, mozog, srdce) vie využiť ketóny ako zdroj energie, navyše srdce a obličky je uprednostňujú oproti glukóze. Ketóny umožňujú ľahký transport acetilových skupín, preto sa vedia dostať aj cez bariéru krv-mozog. Ketony sa dostanú aj do placenty, kde vyživujú vývoj plodu. Využitie ketónov tkanivami závisí od koncentrácie ketónov v krvi. V prípade tradičnej západnej diéty, je využitie ketónov minimálny, predstavuje nie viac ako 1-2% z celk. energetickej potreby organizmu. Za niekoľko dní alebo týždňov, väčšina našich tkanív, sa vie prispôsobiť na látkovú výmenu – metabolizmus na spaľovanie ketónov. Ak začneme znižovať príjem sacharidov, mozog (centrálny nervový systém) potrebuje zhruba osem-desať dní k tomu, aby dominoval spaľovanie ketónov namiesto sacharidov. Tento proces môže byť sprevádzaný miernou bolesťou hlavy, poklesom intelektuálneho výkonu, nevoľnosťou.

Tvorbu a využitie ketónov ako zdroja energie, riadi pomer prítomného množstva inzulínu a glukagónu krvi. Zvýšená hladina glukagónu v pečeni, spustí metabolizmus triglyceridov na voľné mastné kyseliny, ktoré za pomoci β-oxidácie sprostredkuje do mitochondrií. Glukagón okrem toho aktivuje v tuku prítomné lipáz- enzými zodpovedné za odbúranie tuku, čo spustí lipolýzu. Ketogenický a lipolytický vplyv glukagónu je narušený (zastavený) už za prítomnosti malého množstva inzulínu v krvi, čiže aj pri príjme sacharidov. Vplyvom športovania sa ketogenéza rýchlejšie vytvorí, vytvorí sa stav ketózy, kedy koncentrácia ketónov v krvi prevýši normálnu hladinu – u západného človeka-, a aj v moči sa objavia ketónové častice.
Naše svaly, pri submaxilmálnej záťaži, za niekoľko týždňov dobre vedia využiť a spaľovať ketóny, po nahromadení enzýmov, kt. vytvárajú acetyl-koenzým-A, dôsledkom čoho dobre vieme šporiť s využitím purivátu (odbúranie glukózy) pri citrátovom cykle. Počas práce svalov, voľné mastné kyseliny získavame z tukových tkanív, z tukových zásob svalov ( intramuskulárne triglyceridy) a triglycerídov krvi. Zvýšená hladina mastných kyselín krvi, znižuje využitie glukózy v stave pokoja, ako aj pri miernej intenzite, ale nezmení ju pri vysokej intenzite.

Premena látkovej výmeny na ketóny, vyrieši dva dôležité problémy:

1. Zabezpečí ochranu proti nízkej hladine krvného cukru tým, že našu látkovú výmenu v čo najväčšej miere prispôsobí na takmer nevyčerpateľný zdroj energie. Zásoby glykogénu pečene postačujú na 1-2 dni, ale tuk vie zabezpečiť energiu na viac mesiacov ešte aj v prípade, keď sme štíhly. Premenou látkovej výmena na ketóny šporíme glykogén, aby sme ho vedeli využiť na udržanie minimálnej hladiny krvného cukru.
2. Ketóza zastaví glukoneogenézu, jeho vedľajšie produkty zabraňujú, aby aminokyseliny boli premenené na glukózu. Znamená to ochranu pre svaly, inými slovami povedaná, v prípade pôstu, alebo životných udalostí bez dlhodobého príjmu stravy, t.j. je to veľmi efektívny systém pre ochranu nášho svalstva počas pôstu. Popri tom, že blokuje glukoneogenézu aminokyselín, ketóza ponúka alternatívu pre výrobu glukózy cestou využitia glycerínu tukov.

Takže neexistujú „nenahraditeľné sacharidy“, čo sa pre niektorých čitateľov môže zdať ako kacírstvo, ale všetok množstva glukózy, ktoré náš organizmus potrebuje, vie vyrobiť z bielkovín a tukov. Hoci pre niektoré naše bunky je glukóza nevyhnutná (napr. červené krvinky, lebo nemajú mitochondrie), zdanlivo zbytočná existencia procesov, smerujúce na výrobu glukózy naznačuje, že v minulosti nebola vždy dostupná pohonná látka. To znamená, že nie sme geneticky kódovaní na diétu pozostávajúca prevažne z chleba, cestoviny, ako to oficiálne orgány v súčasnosti doporučujú.
Zo značného množstva štúdií je zrejmé, že diéta s vysokým obsahom tukov, aktivitu enzýmov – zodpovedné za využitie tukov – zvýšila, kým enzýmy zúčastnené na mobilizácii sacharidov, znížila.

V jednom štúdii (Yeo,2011) hľadali odpoveď na to, že čo sa stane na úrovni buniek, pri dvojtýždňovej adaptácií tuku, a po následnej doplnení (1-2 dni) sacharidov. Z predošlých štúdii už bolo jasné, že vytrvalostný tréning, zvyšuje úroveň využiteľnosti tukov, zvyšuje kapilárnu hustotu svalov, počet transportných bielkovín (napr. GLUT4, MCT1), určité enzýmy zodpovedné za tvorbu energie (citrát-syntáza, β-hydroxiacil-CoA-dehydrogenáza, citokróm-c- oxidáza IV, aspartát-aminotransferáza), priestorovú veľkosť a počet mitochondrií. Tieto adaptačné mechanizmu vytvárajú schopnosť rýchlejšej regenerácie ATP pri intenzívnej práci svalov, okrem toho budú väčšie intramuskulárne a glykogénové zásoby. Spomínané štúdia uvádza, že už po piatom dni, sa zvýšili hladiny bielkovín (FAT/CD36 FABPpm), zodpovedné za prepravu tuku a za väzbu k bunkám, z ktorých prvá reaguje oveľa citlivejšie na zmenu diéty.
Zlepšenie oxidácie tuku – dôsledkom diétnej manipulácie -, badať zvýšením aktivity enzýmov, ale priestorová veľkosť mitochondrií sa nezvyšuje. Sním priamo úmerne klesá aktivita kľúčových enzýmov odbúravania sacharidov (napr. PDH). Pri spätnom doplnení sacharidov, hladina PDK – ktorá blokuje PDH-, rýchlo rastie (45 min.-3 hod), ale DPH začne pracovať až po uplynutí troch hodín, ale skôr až po jednom dni sa obnoví jej pôvodná hladina, a ešte aj vtedy badať pokles výkonu, čo naznačuje, že ak sa chceme vrátiť na sacharidový režim, lepšie učiníme, ak na doplnenie glykogénu necháme dva-tri dni, lebo jeden deň môže byť málo ( spomínam to k vôli strategickému doplneniu glykogénu, ktorý aplikuje už nemálo športovcov pri ketónovom metabolizme).

Aplikáciou toho systému zatiaľ ale nikomu sa nepodarilo presvedčivo dosiahnuť požadovaný výkon, napr. pri finiši nejakého športového výkonu.
Čistý ketónový metabolizmus skrýva v sebe aj iné cesty pre získanie (regenerácii ATP) energie pri metabolizme tukov. Na túto otázku odpovedala jedna nemecká štúdia (Kaleta, 2012), ktorá hľadala odpoveď na to, že ľudia arktických národov, akými metabolickými cestami vedia produkovať glukózu z mastných kyselín pozostávajúce z párneho počtu uhlíkových atómov. Vedci zistili, že pri ketogenéze vzniknutý acetón, organizmus vie premeniť na purivát acetónu, z ktorého potom organizmus za pomoci glukoneogenézy, vie vyrobiť glukózu, alebo môže vstúpiť do citrátového cyklu (úspora využitia vzácnych bielkovín). V druhej časti tejto série starovekého regeneračného systému, som písal o pentóz-fosfátovom cykle (PFC). Pri premene acetónu je potrebný veľký počet redukčných ekvivalentov (NADPH), ktorý vie zabezpečiť práve pentóz-fosfátový cyklus, ak dobre funguje. Mimochodom, PFC, cez regeneráciu glutationu a cisteínu, prispieva k udržaniu „elementu života“, redox potenciálu na vysokej úrovni.
Toto môže byť vysvetlením na dobre fungujúci anaeróbny výkon pri metabolizme tuku, samozrejme po patrične dlhom adaptačnom čase.
Kto pozorne čítal, tak mohol zistiť protirečenie v tom, že som spomínal, že ketóza blokuje glukoneogenézu, tu zas píšem o tom, že predsa len funguje v nejakej miere.
Čo som vyššie rozviedol, sú to len moje športovo-súvisiace závery-píše Misi Sáfrán, a bolo by dobré, keby to niekto aj biochemicky rozviedol. Na základe vlastných skúseností ( píše autor knihy, Misi Sáfrán, majster EU v kanoistike, bioinžinier), ako aj na základe skúsenosti Dénesa Kanyó (viacnásobný majster sveta a EU, držiteľ svetového rekordu v plutvovom plávaní, a ako 41 ročný, ešte stále medzi svetovou špičkou ), kľúčom bude množstvo a kvalita tréningových impulzov v zóne blízkej maximálnej intenzity. Ak svaly vystavíme takejto záťaži, tak aj v ketóze bude náš organizmus syntetizovať toľko glukózy, ktorú bude vedieť organizmus využiť pri najbližšom športovom výkone. Podobne aj budovanie svalstva funguje v ketóze, ak svaly vystavíme vhodným objemovým silovým tréningom, necháme čas na regeneráciu a zabezpečíme vhodné bielkoviny a kalórie.

To už aj doteraz bolo známe, že v ketóze, glykogénové zásoby môžu byť naplnené až do 50-70%, vďaka vysokému príjmu tuku, kedy z glycerínového skeletu vzniká glukóza. Toto môže ešte doplniť vyššie uvedená cesta tvorby glukózy, presné stanovenie pomerov by mohlo byť vedeckou prácou v budúcnosti. Je rad vedeckých prác, ktoré popierajú tvorbu glykogénu len z glukózy. U športovcov, doplnenie glykogénu priamou cestou, je funkciou aktuálnej hladiny laktátu (Zhang, 1991). Ak je viac laktátu (intenzívny tréning, šport. preteky) organizmus uprednostňuje metabolizmus laktátu pred glukózou. Táto skutočnosť zosilňuje význam alternatívnych ciest tvorby energie pre ľudské telo.

Aj to vieme (Kenneth, 1977; Wagner, 1978), že pri prvotnej regenerácii svalov, zohrávajú dôležitú úlohu – v predošlej prvej časti evolučného kódovania popísaný – PFC oxidatívne enzýmy (glukóz-6-fosfát-dehydrogenáza, 6-fosfoglukonáz-dehydrogenáza), ktorých hladina po 24 hod sa zvýši 9-násobne, čo naznačuje, že táto oblasť PFC silne pracovala (neoxidatívne enzýmy vykazovali len 1,1-1,7 násobnú aktivitu). Záverom autori konštatujú, že PFC zohráva veľmi dôležitú pri počiatočných krkoch regenerácie svalov, t.j. má anabolický vplyv.
Niekoľko slov o úlohe aminokyselín.

Nie je pravda tá rozšírená dogma, podľa ktorej tuky sa spaľujú na ohni spaľovania sacharidov, lebo glykolýza nevie zabezpečiť intermediánnu potrebu citrátového cyklu, čo by bolo potrebné pre vysoký stupeň mitochondriálneho dýchania. Správne by bolo pomenovanie: sacharidy a tuky sa spaľujú na ohni aminokyselín (Manninen, 2004). Svaly vedia spaľovať minimálne sedem aminokyselí (leucín, izoleucín, valin, glutamát, kyselina asparaginová, aspartát, Alanin), z ktorých BCAA (leucín, izoleucín, valin) sú z katabolického hľadiska najdôležitejšie. Takže aminokyseliny slúžia ako pohonné látky, na udržanie citrátové cyklu a ako surovina, sú základom glukoneogenézy. Aj to je blud, že len glukózu vieme spaľovať v anaeróbnych podmienkách. Z glutamátu a aspartátu sa dá získať energia pomocou fermentácie. Aj rakovinové bunky využívajú glutamin v anaeróbnom prostredí.

Teraz sa pozrime na čísla. Vyššie spomínaná štúdia Mannine-ho, pekne zhrnul mylné názory ohľadom ketózy. Jeden 70 kg vážiaci muž, počas inaktívneho dňa, využije 83 kg ATP, z ktorého len 250g je aktuálny množstvo. To znamená, že aspoň 300 krát musí každá jeho bunka regenerovať ATP molekulu, to zn. že nie je jedno, že ktorá pohonná látka, koľko ATP vie zabezpečiť. Podľa autorov, z jednej jednotky ketónu, vieme získať viacej energie ako z rovnakého množstva glukózy. Zo 100 g glukózy dostaneme 8,7 kg ATP, zo 100g β-hydroxibutyrátu 10,5kg, a zo 100 g acetoacitátu dostaneme 9,4 kg ATP. Je to 14%-ná výhoda pre ketóny. Samozrejme, že to musí byť porovnané s rýchlosťou procesov pri majestátnom výkone, ale existuje potenciálna výhoda v kľudnom stave alebo dlhšej adaptácii.
Pozrieme sa, že koľko ATP prestavuje tá ktorá potrava v rovnakých molových množstvách. Ak zoberieme kyselinu stearinovú C18, potom dostaneme 9 Ac-KoA, 8 NADH a 8 FADH2 , z čoho bude 146 (alebo 120) ATP molekula. Palmitinová kyselina C16 počas terminálnej a β-oxidácie nám dá 129 (alebo 106) ATP v závislosti toho, že jednotka NADH, FADH2 prestavuje 2,5 (alebo 1,5) , a 3 (alebo 2) ATP. Rozdielne čísla dáva teoretický výpočet a skutočne merané hodnoty. Z jednej molekuly β-hydroxybutyrátu dostaneme cca 21,5 ATP. Ak zoberieme, že z kyseliny palmitinovej dostaneme 8 Ac-KoA, z ktorého dostaneme 4 β-hydroxybutyrátu, potom dostaneme 86 ATP molekúl, v prípade kyseliny stearínovej je to 96,75 ATP, čo je taktiež dobrý výsledok oproti glukóze (36-38 ATP).

Súhrnom môžeme povedať, že: ketónový metabolizmus zvyšuje pomer oxidovaného/redukovaného CoQ10 (koenzým Q10), dôsledkom čoho bude menej
QH – radikálov, za prítomnosti menej klyslíka bude menšia produkcia superoxid voľných radikálov. Popri tom, ketóza zvyšuje redukovanú hladinu glutationu, ktorý vie zabezpečiť potrebným pomerom NADP+/NADPH. Z iného pohľadu, ketóny sú efektívnejšie pri tvorbe energie ako puriváty alebo mastné kyseliny, lebo sú v nižšom redukčnom stave ( pomer H/C je vyšší), okrem toho vytvárajú viacej Ac-KoA (ktorý vstupuje do citrátového cyklu) ako aj glukóza.

Koniec III. časti.

Vlastné skúsenosti.
Tréningy počas celej bežeckej sezóny 2018, som úmyselne načasoval na poludnie, kedy je najväčšie teplo, t.j. medzi 12-15 hod. Tekutina bola bez výnimky len čistá pramenistá voda. Vodu som úmyselne začal piť až v tedy, keď som pocítil potrebu piť. Záverom sezóny moje telo produkovalo nasledovné požiadavky: vyčerpanie glykogénových zásob sa z 32km posunul na 38-39km. Aj v najväčšej horúčave sa pocit smedu vysunul na 19-20km. Tempo behu medzi 4:40-5:10min/km. Zvýšenie tempa bolo len na poslednom kilometri. Interval trvania tréningov bol medzi 14-46km.

Jeden komentár k “Evolučné kódovanie, staroveký regeneračný systém III.”

Pridaj komentár