Klamná viera o starnutí

Publikované: 11. augusta 2019, 21:47
Zdroj:Thomas Hanna MD, SOMATICS, Rewakening the Mind´s Control of Movement, Flexibility, and Health
Preklad:Ing.Imrich Galgóczi

Verím v to, že obnovenie legitímnej pýchy veku potrebujeme viac ako čokoľvek iné, túto česť musíme priniesť späť do našich životov, aby sme mohli naše plynúce roky prežiť v radosti, ochutnať sľuby našej doby a nech naše pribúdajúce roky nás naplnia potešením z rozvoja pribúdajúcich rokov.

Jedným z účinkov legendy mýtickej rozpravy starnutia je to, že na starobu sa pozeráme pohŕdane a na mladosť myslíme prehnane a často sebecky. Modlárstvo mladosti ide ruka v ruke s nenávisťou k starobe. Je poľutovaniahodné, že tento typ vzťahov si očividne získava na popularite, hoci v súčasnosti sa veľkosť a podiel staršej populácie výrazne zvyšuje.
Nie je to znamenie toho, že čoraz viac ľudí vidí svoje plynúce roky ako zlovestný osud, ako katastrofu? Nie je to tak preto, že tak veľa ľudí – aj keď beznádejne, túži po mladosti, ktorú nikdy nemôžu dosiahnuť? Táto túžba je taká zúfalá, že sú schopný urobiť čokoľvek, len aby zostal aspoň vzhľad tejto horiacej túžby mladosti. Maškarádnym spôsobom, za každú cenu, sa snažia ukryť príznaky neodvratného starnutia vlasu a pokožky.

Dovoľte mi povedať vlastný názor o tejto veci: pohŕdanie skutočnosťou starnutia, nie je len ignorovaním samotného života, ale aj poľutovaniahodným ignorovaním samotnej podstaty života.
Mladosť nie je stav, ktorý musí byť zachovaný za každú cenu, ale musí byť prevýšený, musí byť prekonaný, konceptualizovaný.
Mladosť má svoju silu, chýba jej však zručnosti, ktorá z dlhodobého hľadiska znamená najviac síl. Mládež je energická, rýchla, chýba jej však efektívnosť, ktorá je z dlhodobého hľadiska jediným efektívnym spôsobom, ako dosiahnuť naše ciele. Mládež je rýchla, ale nie obozretná, avšak opatrnosť je jediný spôsob, ako urobiť správne rozhodnutia. Mládež disponuje energiu a rozumnou inteligenciou, chýba jej však úsudok čo najlepšie využiť túto energiu a inteligenciu. V konečnom dôsledku je dobre odmeraný úsudok jedinou zo záruk zmysluplného správania. Mládež je depozitárom dedičnej krásy, ale nemá krásu skutočných úspechov. Mládež je trblietkou sľubu, nedisponuje však žiarivosťou konečnosti. Mládež je obdobím výsadby a pestovania, ale nie obdobím dozrievania a zberu. Mládež je stav nevinnej nevedomosti, nie však múdrosti a filozofovania. Mladosť je obdobie očakávania naplnenia prázdnoty, stav vytúžených príležitostí na uskutočnenie, túžba začiatku na pokročenie.

V krátkosti: mladosť je niečo, čo musíme zanechať v záujme toho, aby náš vývoj bol úplný a čoraz dokonalejší. Kým nepochopíme, že život je neustály a nepretržitý proces starnutia a rastu, nikdy nebudeme schopní pochopiť nadovšetko stojace základné zastrešujúce zásady života, ani to, čo je v skutočnosti mladosť: výbušná snaha, ktorej cieľom je, aby sa stala väčšou, hlbšou a úplnejšou, aby sa stala významnou. Dôvodom zabudnutia a straty tohto snaženia je, že zabúdame na základné princípy života a začíname zbožňovať nejaký falošný a povrchný sen o mladosti.

Človek je rasa, ktorá bola stvorená s dedičným účelom rastu spojená s vekom. Neočakávanie tohto rastu je úplným nepochopením toho, že čo je byť človekom v skutočnosti. Neuvedomenie a vynechanie tejto božskej príležitosti znamená, aby sme mohli žiť úplný ľudský život. Očakávanie opaku je v skutočnosti hriechom, voči nášmu životu a sľubným biologickým príležitostiam ktorými sme obdarení.

Podstata: – Z hlbokých vrstiev nášho jazyka sa rozvíja úžasné spoznanie, že spolu s pribúdajúcim vekom by mal ísť skôr o rast, namiesto poklesu.
Jazykový úsudok je takmer úzko spätý s výukou pôvodu koreňa slova „aging“ (starnutie) takmer tak, ako predmet výrazu podvedomia našej spoločnej rasy, ako nahliadnutie do autentických, skutočných možností ľudského života.
Teraz už dosť vieme o očakávaní, a o tom, ako zmobilizuje naše telo, na dosiahnutie toho, čo je podstatné, keď sa na starnutie pozeráme ako proces, aby urobil rozdiel medzi „to age“ (stať sa starším) vo dvoch, v základoch protikladnom význame – t.j. medzi rastom a úpadkom. Ak uvažujeme o nadchádzajúcich rokoch nášho života ako na neustály procese rastu a rozvoja, potom je pravdepodobnejšie to, že ich budeme prežívať a zažiť tak, ako sú aj v skutočnosti. A je rovnako pravdepodobné, že opakované očakávania opotrebenia a úpadku, ktoré sa opakujú každý deň, sa stanú sebarealizujúcim proroctvom.

Očakávanie je rozhranie systému viery a má aj tú zvláštnu vlastnosť, že je sebaurčujúca a samoospravedlňujúca. Ako ostrie noža, rozhranie predpovedá našu budúcnosť. Naprogramuje udalosti tak, aby o 60 rokov neskôr sme s úsmevom konštatovali a potvrdil doterajší vývoj svojho života: – Práve takto som to myslel.
„Práve takto som myslel“ – môže povedať to isté, ale so smutnou grimasou druhý sebaurčujúci, samoničiaci človek. Náš život, čas neustále konzumuje, nemôžeme teda čakať 60 rokov nerozhodne a váhavo, že čo vlastne máme očakávať. O šesťdesiat rokov už bude príliš neskoro.
Pravda je šokujúca: Či už rastieme alebo upadáme v našich životoch, nie je vopred určený, ale v zásade je to naše očakávanie. Čas, ako peniaz na vykúpenie života, vždy je v budúcom čase: to ešte nie je realizované, čo je pred nami. Akým spôsobom očakávame jeho utrácanie, vopred určí jeho plán plytvania. Keď si raz uvedomíme, že investície, ktoré v živote realizujeme, sú rovnaké ako akékoľvek iné investície, možno budeme môcť pristupovať k našim zostávajúcim rokom úplne inak. Všimol som si, že veľa ľudí si necení svoju fyzickú budúcnosť tak, ako budúcnosť svojich materiálnych statkov a príjmov. Nepochybne dostanú to, „čo očakávajú“.

Ten, kto si uvedomí, že jeho existencia/život postupuje, rastie, je takí človek, ktorý je zvyčajne dostatočne silný a vytrvalý, vie ovládať porážky, zranenia a stresové účinky, ktoré sa vyskytujú u všetkých z nás, v našich životoch. Takýto človek si je vedomý, že nevyhnutné bolesti a dysfunkcie v tele nie sú „príznakmi degenerácie, nevyhnutným poklesom“, ale symptómami typických adaptačných krokov, ktorým každé ľudské telo podlieha, pretože reguluje a prispôsobuje sa očakávanej budúcnosti.
Ten, kto takto myslí, má k dispozícii moc a silu prekonať vlastné choroby a slabosti, ktoré ho niekedy premáhajú, a prispieva k tomu, aby vyšiel z aj z tých najťažší útrap víťazne.

Strach zo starnutia je výsledkom nedostatku vedomostí, ale táto neznalosť nie je ničím iným ako legenda mýtickej rozpravy starnutia. Musíme prejsť obdobím veľkých zmien a významu s očakávaním, že prinesie dobro, a so zámerom, aby bolo dobre, musíme vytvárať našu budúcnosť takou, akú si želáme aby bola.
Na to slúži slobodná vôľa človeka! Pritom môžeme zistiť, že staroveký legendárny mýtus starnutia je možné zameniť s iným, jasnejším. Život je neustály proces rastu a realizácie.

Pridaj komentár